Z Mariatálu k lánom žltých slnečníc
Hneď ráno prišiel pre mňa Červený drak (naše Svitaňácke auto), úplne ako pre princeznú J Ostatní kolegovia nastúpili v Malackách. Počas cesty Anička vyrábala „adrenalín“. Aj nás zastavili policajti a dali jej fúkať. Samozrejme nenafúkala. Pán policajt s nami trošku povtipkoval a pokračovali sme v ceste.
V Marianke bola práve omša. Ale my sme išli prejsť 14 zastavení na kalváriu. Dosť ťažkým terénom. Ani v sne by mi nenapadlo, že ja sa na krížovú cestu (na vozíku!) dostanem. Ďakujem, že mi bol dopriaty tento veľmi silný duchovný zážitok s pracovným kolektívom. Najmä Martu a Aničku to stálo veľa energie a potu, než ma dostali najprv hore a potom aj dolu k prameňu. Veľmi srdečne im ďakujem.
Na kalvárii sme videli sochy v životnej veľkosti. 14. zastavení. Anička nám porozprávala veľa zaujímavostí a príbehov. Po štrnástom zastavení sme si sadli k prameňu. Nabrali sme si túto vynikajúcu vodu do fliaš, aj sme sa napili a poumývali. Často krát pri prameni stoja ľudia v rade, my sme mali šťastie, mali sme dosť času aj priestoru. Oddýchli sme si a občerstvili sme sa a išli do kostola. Potom sme sa na chvíľu zastavili ešte pri Lurdskej kaplnke. Na tomto mieste boli zapálené kahance. Pre mňa najzaujímavejšie boli kamene s vyzlatenými odkazmi pre Pána Boha, Pannu Máriu. Odkazy vďačnosti či prosieb.
Na záver sme dostali od pani riaditeľky Marty sladký darček: pozvala nás v Stupave na zmrzlinu. Ja som si dala samozrejme čokoládovú. Dávajú tam obrovské porcie. A zmrzka je parádna. Cestou domov sme sa zastavili pri slnečnicovom poli, bolo krásne zakvitnuté. Slnečnice nevoňajú nijak zaujímavo. Hovorí sa o nich, že keby sa k ich kráse pridala aj vôňa, nikto by im neodolal a ľudia by z nich šaleli. Pre istotu sme sa preto len pokochali na diaľku ich krásou a spokojne sa pobrali domov.
Patrícia Bučková
